Som Wi-Fi signál v paneláku – slabá a prerušovaná,
každý pokus o spojenie padá ako sny v pondelok ráno.
Moje dni? Ako ponožky po vypratí –
nikdy nejdú dokopy, vždy niečo chýba.
Učím sa lietať v labyrinte bez východu,
moje nápady horia ako zápalky v búrke –
rýchlo, hlučne, a potom len dym.
Na čele mám vytetované: „skús znova“,
ale môj vnútrajšok šepká: „daj si pauzu“.
Svet je test bez správnych odpovedí,
a ja som tá, čo zabudla ceruzku.
Aj keď kričím do vankúša,
moje myšlienky sú ako rozladené rádio –
nikto im nerozumie, ani ja.
Chcem byť kométa,
ale stále padám ako zabudnutý status.
V srdci mám chaos –
blesky, ktoré nikdy neudrú dvakrát rovnako.
Každý úsmev je len maska na Halloween,
a dni sú ako playlist, čo sa zasekol na jednej smutnej skladbe.
No aj tak vstávam –
lebo aj prasknuté hodiny ukážu pravý čas dvakrát denne.
A možno práve v tom je pointa –
že aj keď sa mi nič nedarí,
stále som tu. A to sa počíta.
Ema Korbeľová (príma)
