Som ten malý dielik,
čo leží na dne vrecka,
ako keby som bol omyl.
(Technicky som "pre istotu",
čo je len slušné slovo pre
"nikto nevedel, kam so mnou".)

Som ten, ktorého odložíš bokom,
lebo: "Veď možno raz…"
A potom zabudneš.
Niekde medzi gumkou, papierikom
a tou čudnou skrutkou,
ktorá tiež nemala svoj deň.

Moji súrodenci žijú veľké príbehy.
Tvoria krídla stíhačiek,
chrbtice drakov,
alebo aspoň držia prilbu minifigy,
čo má v očiach večný optimizmus.

A ja?
Ja čakám.
Na ten moment, keď niekomu
vypadne ten kúsok.
Ten pôvodný, ten dôležitý,
ten, kvôli ktorému celé mesto padne,
ak sa nenájde náhrada. 

A vtedy prichádzam ja.
Malý. Nepotrebný.
Vraj zbytočný. 

Smiešne, ako rýchlo sa to slovo mení. 

Zrazu som presne ten diel,
ktorý zachráni strechu,
nohu robota,
alebo celé detstvo so slovami:
"Mami, už to drží! Pozri! Už to drží!"

Občas premýšľam,
či je to moje poslanie:
byť zbytočný, kým nie som.
Byť pripravený na chvíľu,
ktorá môže — alebo nemusí — prísť.
A pritom sa vôbec nesťažovať.

Vieš, čo je najvtipnejšie?

Že ja, náhradný kúsok bez mena,
mám jednu superschopnosť,
ktorú nemajú ani tie najväčšie diely:

Nádej.

Že raz zapadnem presne tam,
kde ma nikdy neplánovali.

Možno je to tak v poriadku.
Možno všetci sme niekedy
náhradné diely v niečom živote,
kým sa neukáže,
že práve my držíme celú vec pokope.

Ema Korbeľová, sekunda