Jeseň. Čas. Listy. Melanchólia. Nahota.

                                                                      Nela Hyriaková

     Slová sa mi hmýria v mysli a snažia sa napodobniť listy, ktoré v húfoch hlučne padajú na zem.

     Jeseň. Čas. Listy. Melanchólia. Nahota. Prekrývajú sa a hučia v hlave ako silný vietor, ktorý sa žiadostivo obtiera o kožu. V hlave ich mám milióny, ale prave tieto zvučia zo všetkých najviac.  

     Rezonujú mi v hlave, keď stojím v lese. Rozhliadnem sa dookola a šedé stromy sú mi pripomienkou na bolestivý rozchod s letom. Všetky stromy sú holé, všetky do jedného. Ich lístie leží na zemi a tíško spomína. Priblížim sa k mohutným kmeňom. Cítim sa pred nimi nahá a ani hrubý sveter ma neochráni pred dravým chladom, čo mi trhá pokožku.

     Vo vzduchu cítit dážď. Mám pocit, že jemné kvapôčky studenej vody sú mojím zrkadlom.

     Jeseň je manipulátorka. Je plná melanchólie. Nenápadne každým ďalším spadnutým listom ma do nej vťahuje hlbšie. A ja sa nechám. Keď sú všetky stromy osamelé a ťažké mraky mi robia neprestajnú spoločnosť, padám do hĺbky jesene.

     V melanchólii a  smútku nachádzam pohodlie, aké je v strede tmavého lesa, ktorý sa zmenil na nepoznanie a jeho listy teraz splynú so zemou.

     Jeseň. Čas. Listy. Melanchólia. Nahota. Slová, ktoré mám na perách, keď sa zobúdzam, šepkám ich do prázdna. No ich účinok nie je o nič slabší - stále ma dusia. Zašepkám ich znova a znova, až kým ich postupne nenahradia nové.

Súvisiace články

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Archív

Katolícke gymnázium Štefana Moysesa v Banskej Bystrici